zdroj: www.borskymikulas.nps.sk
Piesky na Záhorí sú kremité, veľmi čisté, bez prímesí ako je prach a hlina. Neobsahujú vápnik, čo vonkoncom neprospieva tvorbe humusu. Tieto sú pôdy na nich neúrodné, pod čo sa okrem minerálnej chudoby podpisuje aj neschopnosť udržať zrážkovú vodu. Voda sa tu rýchlo vsakuje a stráca sa v hĺbke pieskových presypov. To by azda malo na vysvetlenie stačiť!
A kde sa na Záhorí vzalo toľko piesku? V priebehu ľadovej doby stredoeurópsku krajinu chránila sporá vegetácia (ako dnes napríklad v kanadskej Arktíde).V tundre viali mrazivé vetry a celkom ľahko vyvievali z nivy Moravy piesok, ktorého tam bolo nadmieru. Rieka totiž pritekala z oblasti, kde sa horniny zvetrávali najmä na piesok. Na strane Českého masívu to boli jemne zrnité žuly, na opačnej strane pieskovce karpatského flyšového pásma. Podobne ako dnes, aj v minulosti v tejto oblasti prevládali západné a severozápadné vetry, ktoré hnali masy piesku smerom k malokarpatským vŕškom.
Z výskumu púštnych oblastí je známe, ako sa piesok transportuje. Poryvy vetra pôsobia na pieskové zrnká a dostávajú ich do kuriózneho skákavého pohybu. Výstižne sa tomu hovorí, že „piesok tancuje“. Nánosy piesku sa zastavujú na rozličných prekážkach a hromadia do pieskových pahorkov – dún. Ak sa na dune nezachytí nejaká vegetácia, duna sa postupne sťahuje v smere prevládajúceho vetra. V púštnych oblastiach sú známe prípady, že celé dediny miznú pod putujúcimi pieskovými dunami. Aj Záhorím v ľadovej dobe putovali pieskové pahorky. Na východnom okraji Záhorskej nížiny sa však ich pohyb zastavil. Príčinou bola voda, ktorá sa hromadila v plytkej depresie pod úpätím Malých Karpát. Po celé štvrtohory sa tu okraj nížiny prepadáva. Nebyť intenzívneho ukladania náplavových kužeľov malokarpatských potokov, mali by sme tu dnes jamy hlboké až 100 m. V depresii sa okrem nánosov hromadila aj voda vytvárajúca močiare. Pás mokrín bol pre väčšinu viatych pieskov nepreniknuteľnou prekážkou. Fyzika nepustí, vlhký piesok neletí!
Aj po skončení ľadovej doby a prudkom oteplení, ktoré nastalo asi pred 10 000 rokmi, pokračovalo vyvievanie piesku z nivy Moravy a putovanie dún po krajine. Bolo to síce oveľa pomalšie ako predtým, ale pre ľudí, ktorí sa tu usídlili, dosť nepríjemné. Až v 18. storočí sa našiel úspešný recept, ako skoncovať s pieskovým problémom. Osvietená panovníčka Mária Terézia tu dala vysadiť borovicové lesy. Dodnes rozľahlý bor úspešne plní ochrannú funkciu a drží milióny ton viatych pieskov, obrazne povedané, na uzde. V nedávnej minulosti predviedli rozsiahle lesné požiare ich veľkú dôležitosť. Na obnažených plochách zhorených porastov sa piesky opäť dali do pohybu a ľudia z okolitých dedín sa čudovali, koľko piesku majú všade okolo seba.
Bezprostredné poznávanie záhorských viatych pieskov je obmedzené, pretože veľká časť Boru je súčasťou vojenského výcvikového priestoru. Netreba zúfať, piesok a boriny sú aj mimo neho. Nájsť ich možno napríklad v okolí Gbelov , Lakšárskej Novej Vsi a Borskom Mikuláši. Pri tejto rázovitej záhorskej obci môžeme vidieť zaujímavý úkaz pomalého zasypávania jedného domu migrujúcou dunou.
V Bore tvoria pieskové presypy takmer súvislý kryt s hrúbkou miestami až vyše 20 m. Mimo Boru sú len ostrovy a ostrovčeky viatych pieskov. Na západnejšie ležiacich moravských pláňach nie je piesok dominantným prvkom podložia, ale len určitou väčšou či menšou zložkou pôdy. Pás plání vložený medzi nivu Moravy a Bor je tvorený nízkymi plošinami riečnych terás, ktoré naniesla Morava. Počas štvrtohôr lenivo tečúca rieka viac podomieľala svoj pravý breh a postupne prekladala svoje riečisko smerom na západ. Toto nenápadné putovanie riečneho koryta pokračuje aj dnes, čo nevdojak zväčšuje Slovensko na úkor susedného Rakúska! Pôda na pláňach je piesčitejšia, ako býva zvykom, a hodí sa viac na pestovanie kapusty a zemiakov ako obilia. Na prelome zimy a jari sa tu deje čosi, čo dôverne poznajú saharskí Berberi. Ide o púštnu búrku. Krátko nato, ako z polí zmizne posledný sneh, ktorý ešte nedovolil vyrásť novej vegetácii, dostáva sa piesčitá pôda do područia silných jarných vetrov. Záhoráci by určite vedeli rozprávať o tom, ako vysoká sivožltá záclona zahalí krajinu a všade (i v zuboch) im škrípe piesok.
Zdroj: www.krasy-slovenska.sk